Rodičia hrajú ústrednú úlohu v športovom živote dieťaťa. Ich snahou je povzbudzovať, podporovať a chváliť a to v takej miere aby boli deti úspešné a mali radosť zo športu. V dnešnej dobe existuje množstvo rodičov, ktorí síce povzbudzujú a podporujú, no napriek tomu ich deti nemajú radosť z hry. A to dôsledkom toho, že rodičia prekračujú isté hranice.
Každý športovec má inú osobnosť, preto musí byť aj prístup rodiča osobitý. Avšak, často-krát sme svedkami ako rodičia kričia na svoje deti, nadávajú im, či dokonca dochádza aj k fyzickým alebo psychickým trestom. Takéto správanie v značnej miere ovplyvňuje radosť z hry. Keď dieťa vidí svojho rodiča zaveseného na plote, vykrikovať na tribúne alebo sa hádať s rozhodcami, len ho to vyvedie z miery, nevie sa sústrediť a dokonca to môže zničiť ich túžbu pokračovať v športe.
Často sa stáva, že sa rodičia vidia vo svojich deťoch a prostredníctvom nich chcú dosiahnuť to, čo oni kedysi nedosiahli. Idú za tým hlava-nehlava a ich deti následne trpia, avšak rodičia to prehliadajú. Stanú sa tak posadnutí len úspešnými výsledkami svojich detí, že úplne zabúdajú na to, aby ich deti vykonávali šport z radosti. Často môžete vidieť, že pri rozhovore s rodičmi, nič iné nie je počuť, len ako ich dieťa úžasne hralo. Rodičia sa niekedy tak vcítia do kariéry svojho dieťaťa, že keď rozprávajú o jeho/jej úspechoch, hovoria „hrali sme“, „vyhrali sme“, „postúpili sme“. Ale koniec koncov, môže hrať, vyhrať, či prehrať len ich dieťa. Aj keď tvoria jeden tím, takéto výrazy, len nepriamo vytvárajú tlak na športovca. Pretože, detí hrajú viac pre spokojnosť rodičov ako svoju.
Rodič – povzbudzovač
Aby športovec hral uvoľnene a s radosťou, rodičia by nemali vyvíjať príliš veľký tlak a vidieť len úspešné výsledky. Pokiaľ sa stanú pre rodičov len úspechy jeho dieťaťa pozitívne, bude to vidieť rovnako aj jeho dieťa. Následne sú deti spokojné len keď vyhrajú. To spôsobuje obrovskú nervozitu, nedôveru, nechuť a odmietanie. Deti treba v kľude podporovať a povzbudzovať v pozitívnom smere. Rodičia by sa mali vyvarovať negatívnemu povzbudzovaniu. Napríklad: nehraj to tak, začni už konečne hrať, spamätaj sa alebo ak nezačneš hrať, zakážem ti to a to. Samozrejme, rodičia pociťujú veľkú, ba dokonca až väčšiu nervozitu počas zápasu ako samotné dieťa. Avšak, musia sa to naučiť držať na uzde, nevybuchnúť a dieťa len pozitívne povzbudzovať. Napríklad slovami: výborne, poď, trpezlivo, v kľude..atď.
Pokiaľ vidí dieťa, že rodič alebo tréner je nervózny, tým sa dieťa stane ešte nervóznejším. Nepriamo vníma nedôveru od rodičov, nervozitu alebo prejavy hnevu. Následne dieťa stráca koncentráciu, znižuje sa sebavedomie, majú obrovský strach z prehry a to nepriaznivo pôsobí na ich výkon.
Prehry mrzia rovnako rodičov ako aj ich deti, avšak keď dieťa zbadá sklamanie u Vás, neraní to len jeho ego ale zvyšuje aj nervozitu, strach, prípadne úzkosť v ďalšom zápase. Preto treba dieťa pochváliť za odvedený výkon, neskôr v kľude prediskutovať chyby a prípadné riešenia ďalšieho tréningu. Všetci sa z každej prehry alebo zlyhania učíme, preto musíme vedieť aj prehrávať a toho si musia byť vedomé aj Vaše deti. Dôležité je aby z toho mali radosť a aby sa naplno snažili aj naďalej.
Takže nie len dieťa potrebuje pracovať na silnej, odolnej a stabilnej mentálnej stránke, ale aj ich rodičia musia vedieť čo môžu, nemôžu a čo by mali a nemali. Športovci do 16tého roku života vnímajú vplyv rodičov najviac, preto je veľmi dôležité aby rodičia spolupracovali s psychológom v trojuholníku športovec-psychológ-rodič.